Taliansko 2024.
Alebo- ako sme Pandu zobrali na výlet do krajiny jej predkov.
Bol to výlet, ktorý trval 28 dní.
Plán cesty bol iba orientačný, keďže pôvodne sme chceli ísť po Francúzsku. Po celkom slušnom naplánovaní tripu po Francúzsku prišiel jeden inkriminovaný podvečer, a spontánne sme zmenili plán aj krajinu.. Žiadne stres! Stalo sa to už pravidlom.
Takže ide sa do Talianska..Ale čo tam chceme vidieť? Už sme tam boli veľa krát.
Hrady! Majú ich tam neúrekom. Potom termálne pramene, tých majú tiež požehnane. No a k tomu sa určite niečo za jazdy pritrafí.
Príprava trvala krátko, keďže už nepíšeme zoznam čo treba vziať.
Hlavné bolo:
- auto vybaviť na spaciu úpravu
- jednoduché kuchynské vybavenie
- pár handier na oblečenie
- mobily, droníka, nabíjačky a podobné hračky pre gazdu.
Vyrážame klasicky podvečer, s vedomím že na rakúskej diaľnici hodíme šlofíka v okolí Grazu.
Počasie nesklamalo, a v duchu svojej tradície nám po ceste výdatne chcalo.
Policajti nás na odpočívadle nechali spať..zatiaľ odmietajú uveriť, že v Pande sa môžu vyspať pohodlne dvaja ľudia. To je predsa proti zákonom fyziky..
Deň 1.
Hneď prvý deň, a náš aj tak provizórny plán dostal trhlinu. Chčije. Bez prestávky. Úmysel švihnúť to cez Tarvisio severom Talianska do Dolomít by nemal význam. Chceme ich vidieť, nie si ich iba domyslieť v oblačnosti. Preto za Villachom odbočujeme na Hermagor, že kukneme v rámci možností nejaké rakúske hrady popri ceste. Narýchlo teda plán Bé, že ktoré z hradov sú v rozumnej vzdialenosti. Nech nešľapeme hodiny a blatom až na lopatkách.
Na googli zaujal Schloss Stein. Navigácia nás doviedla na miesto pred značku zákaz vjazdu. Rešpektujeme to. Predsa len, je ešte len prvý deň, na pokuty je zavčasu. Tak sa šmýkame v blate ako kozy, aby sme po polhodine prišli pod hrad, ktorý je zavretý, je súkromný. A "potešilo" zistenie, že z druhej strany sa dalo legálne prísť autom až takmer k hradu.
Nuž, ale naša navigácia uzavrela kartel s čerpacími stanicami, obvykle vyberie cestu ktorá je síce horšia, ale o to dlhšia. To, že nás elektronická seňorita zvykne v kruhových objazdoch navigovať na nesprávny výjazd, a potom alibisticky povie- Prišli ste do cieľa!- a zahanbeno sa vypne..na to sme si už zvykli.
Hrad Stein teda len očami oslintáme, keďže z vonku je fakt pekný.
Počasie sa zmenilo, prší o niečo výdatnejšie. A tak k ďaľšiemu hradu sa vyvezieme autom doslova až k bráne. Krátka prehliadka voľne prístupnej zrúcaniny Hohenburg sa koná s pocitom nezmoknúť do nitky.
Noc chceme stráviť už v Taliansku. Času do večera je však ešte dosť, a tak brzdíme žltú nádheru pri opevnenej dedine Lienzer Klause. Tu na podiv prší menej, a tak si ju za 10 minút prejdem celú. Ono, viac tu ani k obzeraniu nie je. Býva mojim dobrým zvykom si na každej takejto dovolenke privodiť nejaké to drobné zranenie. Nezostal som dlžný svojej povesti, a divnou náhodou som si urval kus nechtu z palca na ruke. Krvička bola, nadávky excelentné. No manták som, čo už.
S ofačovaným paznechtom ideme ďalej. V pohraničnom meste Heinsfeld kukneme z diaľky mestský hrad. Do oči bijúca moderná prístavba špatí celkový dojem. Hrad je zavretý. To v podstate nevadí, keďže sme neplánovali jeho prehliadku. Na druhej strany dediny nás však zaujal stredoveký drevený most Punbrugge ponad riečku Villgratenbach, ktorá sa o kúsok ďalej vlieva do známejšej rieky Dráva. Bingo! počas prehliadky mostu sme nezmokli, má totiž strechu.
Presúvame sa do Talianska. Keďže je na hľadanie fleku na nocľah ešte priskoro, tak odbehneme z trasy k pevnosti Mitterberg. Je uzavretá, keďže je ešte predsezónny čas a aj podvečerná hodina. Pokocháme sa teda pohľadmi zvonka, a vidno aj v diaľke zasnežené Dolomity. Rozdelíme sa s keksíkmi s miestnym psíkom. Šviháme nazad , keďže ďaľšia zastávka je o dolinu vedľa. Fort Landro.
Fort Landro. Pevnosť, ku ktorej netreba dlho šlapať, stojí pár metrov od cesty. Pomerne mohutná, dvojúrovňová pevnosť je voľne prístupná. Tu sa zdržíme dlhšie ako sme očakávali. A tak máme už iba cca polhodku času nájsť flek na nocľah. Dali sme to na prvý pokus, odbočili z hlavnej cesty a po kúsku sme to zapichli pri turistickom odpočívadle. Z cesty nás nebolo vidno, až ráno sa prví peší turisti tak trocha prekvapeno kukali, keď videli Pandu a vnútri dve zakuklené múmie v spacákoch. Spalo sa dobre, teplota bola 5 stupňov.
Deň 2.
Prvý nás čaká horský priesmyk Passo Giau.Dajako sa tam vyštveráme, Pandička nie je nadšená. Predsa len- výška 2236 m.n.m.
Parkujeme free. Od samej radosti že neprší, nefúka, vybaľujem netopiera-drona.
Nomádka mi medzitým ušla niekam nad chatu. Štartujem drona z ruky, a.. pác ho!
Vrtulka mi rozsekla ľavý palec. V snehu krvi ako z prasaťa. Dron, ovládač, všetko zaondené do červena. Ani len šnuptichel som nemal, tak som len otriasal paprču od krvi. Ale nebolelo.
Nakoniec sa podarilo ako tak natočiť prvé dronie zábery. Na otázku nomádky, či som ju zhora natočil, keď mávala, som jej iba ukázal paprču, že sorry, mal som urgentnejší problém. Zbadala v sneho to krvavisko, a poľutovala ma slovami- ty si fakt manták. No som, a čo. Horších nosí matička Zem na chrbáte.
Ideme ďalej. Cieľ je hrad Andraz, ktorý ak uvidíme, bude zatiaľ ten najvyššie položený./1800 m.n.m./
Okolo Cortina d Ampezzo, sa k nemu dotrepeme. Cesta je rozbitá, terén zaujímavý. No pešo nepôjdeme taký kus!
Parkujeme až pod hradom. Klasika,je zavretý, no časť hradu sa dá prezrieť. Ostatné pohľady zabezpečí dron.
Cesta ďalej vedie zasa cez horské priesmyky. Na Passo Falzarego zastavíme iba z nostalgie, pokračujeme k náhodne objavenej pevnosti z 1.sv.vojny- Forte Tre Sassi. Tu nám atmosféru aktívnych delostreleckých batérií uveriteľne supluje kolóna motorkárov na Harleyoch. A mimochodom, úplne vlastne náhodou sa stáva táto pevnôstka našim najvyššie položeným navštíveným opevneným miestom- vo výške 2120m.n.m. Opúštame tieto výšavy, pálime brzdy cestou do dolín.Je čas obeda, vyťahujeme varič, vyhrabeme v "kuchyni" zásoby z domu na prvé dni. Plynovému variču to v tej výške trvá neskutočne dlho. Nechcite teraz rozpis nášho obedného menu..aj tak väčšinou žerieme +- to isté. Tzv. technické jedlo, len aby sme nakŕmili "somára", neškŕkalo nám v bruchách.